28. januára Cirkev slávi spomienku na sv. Tomáša Akvinského, ktorý okrem iného vo svojich dielach prináša aj 5. dokazov existencie Boha, ktoré vychádzajú z ľudskej skúsenosti a nie z nejakej definície Boha.

Tomáš znižuje počet všetkých svojich tradičných dôkazov na päť, ktoré do dejín vošli ako „päť ciest“.

1. cesta

Od pohybu k nehybnému hýbateľovi. „Prvá a najzjavnejšia cesta, ktorá vychádza zo zmien. Je totiž isté a zmyslom známe, že niektoré veci sa v tomto svete menia. No všetko, čo sa mení alebo vzniká, mení sa pôsobením iných... Ak sa však mení aj to, od čoho zmena pochádza, je nutné, aby aj toto bolo menené od niečoho tretieho, toto od štvrtého, lenže takto nemožno postupovať donekonečna... Preto je nevyhnutné dôjsť k prvému pôvodcovi zmeny (hýbateľovi), ktorý sa vôbec nemení, a toho všetci ľudia pokladajú za Boha.“

2. cesta

Od druhotných príčin k prvotnej príčine. „Vo veciach vnímaných zmyslami vidíme rad účinných príčin, no nevidíme, a ani to nie je možné, aby nejaká vec bola účinnou príčinou seba samej, keby to bolo tak, potom by nejaká vec musela byť skôr, než je, čo je nemožné. Lenže nie je možné, aby sa v účinných príčinách postupovalo donekonečna... Teda je nevyhnutné prijať jedu účinnú príčinu ako prvú. Túto všetci volajú Boh.“

3. cesta

Od náhodného bytia k nutnému bytiu. Súcna, s ktorými sa stretávame, sú náhodné, vznikajú a zanikajú. Lenže v rade súcen, ktoré vznikajú postupne, nie je možné postupovať donekonečna. Treba teda pripustiť, že jestvuje nutné bytie, ktoré má plný dôvod svojho jestvovania v sebe a od ktorého sa odvodzujú ostatné súcna. Toto bytie nazývame Boh.

4. cesta

Z rozdielnosti stupňov dokonalosti k absolútne dokonalému. Jestvujú stupne dokonalosti (v dokonalostiach, ktoré ako také nie sú ohraničené, napr. dobrota, pravda). Neboli by tu však stupne, keby nebolo niečo najväčšie (lebo viac alebo menej sa hovorí vo vzťahu k najviac). Preto musí jestvovať bytie absolútne dokonalé, nekonečné bytnosťou, pravdou i dobrotou. Toto bytie nazývame Boh.

5. cesta

Z poriadku vo svete k najvyššiemu usporiadateľovi. Vo svete nachádzame usporiadanosť a cieľovosť. Usporiadanosť a cieľovosť vyžadujú rozum, ktorý ich vytvoril. Takým rozumom nemôže byť ľudská myseľ (ani iný ohraničený rozum), ktorá usporiadanosť poznáva, no nevytvára je. Preto je nevyhnutné pripustiť jestvovanie usporiadateľského rozumu, príčinu poriadku vo svete. Túto nazývame Boh.

Tomášove dôkazy vôbec nie sú založené na čiastkových vedeckých pojmoch, ale na skúsenosti z najbežnejších skutočností (zmena, druhotná príčinnosť, život a smrť, stupne dokonalosti, poriadok). Princíp príčinnosti, na ktorý sa odvoláva Tomáš je metafyzickej povahy (a platí aj dnes) a nesmie sa miasť s princípom kauzality súčasníkov, ktorý má vedeckú povahu: obidva tieto princípy platia, no ich pôsobnosť je v iných rovinách. 

Jeho dôkazy nemajú ani racionalistický, ani „existencionalistický“ charakter. Nevychádzajú z definície Boha, aby dokázali jeho jestvovanie, ako sa o to pokúšajú racionalistické dôkazy nevychádzajú ani z požiadaviek ľudského srdca, aby došli k záveru, že musí jestvovať Bytie dobré, ktoré ich uspokojí, ako to robia existencialistické dôkazy. Dôkazy vychádzajú z faktu (nie z definície) a naplno odhaľujú stav nedostatočnosti, stav, v ktorom svet nestačí sebou vysvetliť to, čo už je.

Päť ciest dokazuje, že prvý podnet k zmene (vzniku) si nemôže dať svet sám; že druhotné príčiny (a vo svete sú všetky príčiny iba druhotné) nie sú nikdy úplnou príčinou daného účinku (nikdy nie sú príčinou bytia); že to, čo sa rodí a čo umiera (a vo svete všetko má vznik a zánik), nie je príčinou vlastného jestvovania; že nedokonalé má pôvod v dokonalom; že poriadok vecí sme nenastolili my. Tieto dôkazy dokazujú nutnosť jestvovania nehybného Hýbateľa, prvej Príčiny, nutného Bytia, absolútnej Dokonalosti, najvyššieho Usporiadateľa.

Hoci Tomáš bol veľký génius, smädný po pravde a trvale osvecovaný vierou, ani jemu sa nepodarilo úplne preskúmať nesmiernu oblasť poznateľného. Mnohé oblasti zostali ležať ladom. Tomistický výskum najviac zanedbal skutočnosť v oblasti dejín, vedy a estetiky.

Tomáš sa vedel odpútať od kozmologických názorov aristotelovskej metafyziky a vymaniť sa z úzkych hraníc vedeckých názorov o svete, aké si vytvoril stredovek, aj to, že odhalil metafyzické princípy platné v každom čase, nezávislé od pokroku vedy, dejín a umenia. 

Tomáš si Augustína veľmi vážil. To mu však nebránilo skritizovať mnohé augustínovské náuky a nahradiť ich lepšími. Podobne Tomáš neváha trvale kriticky skúmať ani vlastné učenie a neváha ho zmeniť, ak zistí, že sa už nedá obhájiť. 

Tomáš stavia filozofiu do služieb pravdy a túto zas do služieb Boha. „Každá časť Tomášovho diela má jediný cieľ, ktorým je Božia vznešenosť.“ (Eucken) Tento náboženský charakter sa prejavuje predovšetkým v snahe o vždy hlbšie poznanie Boha. Otázka: „Čo je Boh?“ je motív i motto , ktoré sú charakteristické pre celé dielo Tomáša Akvinského.

„O Bohu vieme, že jestvuje, že je príčinou každého bytia a že všetko nekonečne prevyšuje. Toto je záver a vrchol našich vedomostí počas tohto pozemského života.“ (T. Akvinský) Horúca túžba poznať Boha bola pre Akvinského mocným podnetom k cnosti; aj v mravnej čistote a vo svätosti videl vzácne uschopnenie ako lepšie skúmať božie pravdy a tajomstvá.